Áno, plne s vami súhlasím, že táto poviedka tu nebola už pekne dlho, ale nemala som napísané ani ň a ani sa mi nechcelo :D No nejako som sa k tomu dokopala a tramtadadá, poviedka je na svete :D Nie je to nič moc, ale dúfam, že aspoň trochu poteší. Ja momentálne protestujem proti mojim rodičom! Sa zjavne všetkým ľuďom na tejto planéte nepáči čo hovorím, čo píšem a čo si myslím, ale úprimne? Srdce mi to netrhá, hlava ma z toho nebolí, kľudne to robte aj naďalej, mne to nevadí... Ja sa lúčim, budem sedieť na nete, ale idem sa pozrieť do kníh, už hodinu je u nás návšteva, takže ja sa lúčim :D (Pattie, mám pre teba layout, pridám ho až zajtra ešte dorábam popisky. Viem, že som ti ho sľúbila do konca tohto týždňa, ale ja som totálne nestíhala, tak dúfam, že sa nehneváš).

Z minulej časti: "Vidím to, vidím na tebe, ako sa usmievaš, vidím, ako sa pozeráš na svet a viem, že sa mi páčiš, preto sa musím páčiť aj ja tebe. Bol by hriech, keby to tak nebolo. A potom, vidím ako sa na mňa pozeráš a ..." začal sa na mňa usmievať.
"Buď už ticho," buchla som ho do ramena, "nefandí si nejako veľmi tento futbalový kapitán?"
"Dúfam, že nie." a opäť bol tak blízko, opäť som cítila jeho dych.
"Prepáč, ja, ja ..." postavila som sa a odbehla, nechala som ho tam len tak sedieť, zdrhla som mu rovno spred ksichtu. Ani neviem či mi viac vadilo, že by som ho pobozkala, alebo, že som ho nepobozkala. Neviem čo chcem a to naozaj...
"Ahoj, tak čo?" vrhla sa mi okolo krku šťastná a vysmiata Laura.
"Laura, máš až veľmi dobrú náladu a ja by som ťa mohla nakaziť chorobou zvanou sprostosť!" odtiahla som ju od seba a kusla si do svojej čokoládovej tyčinky.
"Ale, ale slečinka," vtlačila ma Laura dnu a zabuchla za sebou dvere, "chceš mi povedať, že ešte nie som nakazená sprostosťou? Tak teraz si ma fakt urazila."
"Laura choď domov." otočila som sa a smerovala k schodom na cestu do svojej izby, samozrejme, že Laura sa so svojou šikovnosťou vždy dostane všade skôr.
"Kam to posielaš svoju najlepšiu priateľku bez vysvetlenie tvojej deptajúcej nálady?" skočila na prvý schod.
"Som hlúpa." obišla ju a snažila sa pokračovať ďalej v mojej ceste.
"To si, ale môžeš mi vysvetliť čo sa stalo s Matejom?" opäť bola predo mnou.
"Teba to naozaj baví?"
"Hej." výsmešne sa na mňa usmiala.
"Tak poď." potiahla som ju za ruku a ťahala ju do svojej izby...
"To snáď nemyslíš vážne?" skríkla Laura a z polohy ležania na mojej posteli sa presunula na polohu sedenia na mojej posteli, "Ty si mu naozaj utiekla priamo z pred ksichtu?"
"Hej," pozrela som sa na zem a sledovala moje ponožky, po pár sekundách ticha, keď Laura len žasla nad mojou hlúposťou zo mňa vyšlo, "nepozeraj sa tak, hovorila som ti, že som hlúpa."
"Ty si mi povedala, že si hlúpa, nie že si ten najväčší dievčenský magor na svete!"
"O, ďakujem ti za podporu." ironicky som poznamenala.
"Nerob zo seba ešte hlúpejšieho dievčenského magora ako si a radšej si hneď teraz vezmi ten mobil, ktorý na tebe tak krásne pozerá z toho nočného stolíka a pošli mu SMS.ku." kývla hlavou na svoju pravú stranu.
"Ja neviem."
"Presne o to ide, ty ani len nevieš čo chceš." postavila sa z postele a nasmerovala si to k oknu.
"Ale, Laura, ja neviem či by som ho nemala nechať tak.."
"Počkaj zastav sa," otočila sa od okna a oprela sa o parapetnú dosku, "pamätáš sa ako si po ňom predtým išla? Kde je tá Lea, ktorá chcela Mateja? Kde je tá Lea, ktorá sa chcela dostať hore? Ktorá chcela byť tá najlepšia?" vzala z nočného stolíka môj mobil.
"Dobre, ale čo ak...?"
"Ale čo? Zobuď sa a rozmysli si čo chceš, ak to budeš vedieť, tak mi daj vedieť, ja odchádzam." hodila mi môj BlackBerry a buchla za sebou dverami.
"Asi má pravdu, naozaj neviem čo chcem." natiahla som ruky k Little, ktorá sa vynorila spod mojej postele a poslušne mi vcupkala do náručia, "Tak čo? Ani ty mi nepovieš čo mám robiť?" Little sa mi vyšmykla z objatia a utiekla niekam do domu pootvorenými dverami, v ktorých stála mama.
"Lea? Čo sa deje?"
"Nič mami, prečo?"
"A prečo odtiaľ Laura odišla s takým dupotom?"
"Ja vlastne neviem." vstala som zo stoličky a ľahla si na posteľ, mama zavrela dvere a zmizla niekde v dome.
Bol pondelok, deň ktorý som tak nechcela. Po dlhom uvažovaní som sa rozhodla, že sa Matejovi ospravedlním a poviem mu, že by sme to mohli skúsiť.
"Tak čo krásavica, už si sa rozhodla, čo urobíš s Matejkom?" namiesto pozdravu sa ma opýtala Laura.
"Hneď z rána mi nedáš pokoj? A áno, aj ja ťa veľmi rada vidím, želám ti dobre ráno."
"Ale, ale, čo sa vám stalo madam?"
"Mne nič, ale tebe sa o chvíľu môže, ak neprestaneš mať hlúpe poznámky." usmiala som sa a smerovala k Lukášovi.
"No ahoj krásavica, tak čo? Ideme za Matejkom?"
"Do čerta, Laura, nemôžeš ten svoj jazyk aspoň chvíľu nechať za zubami?" otočila som sa naštvane na moju v tomto prípade určite nie "najlepšiu" kamarátku.
"Ale, Lea..." smutne pozrela.
"Hej pokoj dievčatá, nepobite sa tu." postavil sa medzi nás Lukáš.
"Viete čo? Mám vás plné zuby, akoby nestačilo, že poriadne neviem chodiť od strachu ako zareaguje, vy moji najlepší," (poznámka: pri slove najlepší som prstami do vzduchu naznačila prstami úvodzovky), "priatelia ma ešte tak krásne podporujete a pokúšate sa o to, aby som na to myslela ešte viac. Naozaj vás to baví? Nemáte nič iné na práci, iba do mňa rýpať?" naozaj nahnevaná som sa od nich otočila a odpochodovala do školy sama.









Podľa mňa je strašne zlatý..
Som ho našla na twitteri, bože, to je trepák...
všetko? komplet?
no ja zomram..
Ale tam vraj aj lepšie zarábajú, ale vraj je tam aj všetko drahé..
:/
To fakt?