Áno, plne s vami súhlasím, že táto poviedka tu nebola už pekne dlho, ale nemala som napísané ani ň a ani sa mi nechcelo :D No nejako som sa k tomu dokopala a tramtadadá, poviedka je na svete :D Nie je to nič moc, ale dúfam, že aspoň trochu poteší. Ja momentálne protestujem proti mojim rodičom! Sa zjavne všetkým ľuďom na tejto planéte nepáči čo hovorím, čo píšem a čo si myslím, ale úprimne? Srdce mi to netrhá, hlava ma z toho nebolí, kľudne to robte aj naďalej, mne to nevadí... Ja sa lúčim, budem sedieť na nete, ale idem sa pozrieť do kníh, už hodinu je u nás návšteva, takže ja sa lúčim :D (Pattie, mám pre teba layout, pridám ho až zajtra ešte dorábam popisky. Viem, že som ti ho sľúbila do konca tohto týždňa, ale ja som totálne nestíhala, tak dúfam, že sa nehneváš).

Z minulej časti: "Vidím to, vidím na tebe, ako sa usmievaš, vidím, ako sa pozeráš na svet a viem, že sa mi páčiš, preto sa musím páčiť aj ja tebe. Bol by hriech, keby to tak nebolo. A potom, vidím ako sa na mňa pozeráš a ..." začal sa na mňa usmievať.
"Buď už ticho," buchla som ho do ramena, "nefandí si nejako veľmi tento futbalový kapitán?"
"Dúfam, že nie." a opäť bol tak blízko, opäť som cítila jeho dych.
"Prepáč, ja, ja ..." postavila som sa a odbehla, nechala som ho tam len tak sedieť, zdrhla som mu rovno spred ksichtu. Ani neviem či mi viac vadilo, že by som ho pobozkala, alebo, že som ho nepobozkala. Neviem čo chcem a to naozaj...
"Ahoj, tak čo?" vrhla sa mi okolo krku šťastná a vysmiata Laura.
"Laura, máš až veľmi dobrú náladu a ja by som ťa mohla nakaziť chorobou zvanou sprostosť!" odtiahla som ju od seba a kusla si do svojej čokoládovej tyčinky.
"Ale, ale slečinka," vtlačila ma Laura dnu a zabuchla za sebou dvere, "chceš mi povedať, že ešte nie som nakazená sprostosťou? Tak teraz si ma fakt urazila."
"Laura choď domov." otočila som sa a smerovala k schodom na cestu do svojej izby, samozrejme, že Laura sa so svojou šikovnosťou vždy dostane všade skôr.
"Kam to posielaš svoju najlepšiu priateľku bez vysvetlenie tvojej deptajúcej nálady?" skočila na prvý schod.
"Som hlúpa." obišla ju a snažila sa pokračovať ďalej v mojej ceste.
"To si, ale môžeš mi vysvetliť čo sa stalo s Matejom?" opäť bola predo mnou.
"Teba to naozaj baví?"
"Hej." výsmešne sa na mňa usmiala.
"Tak poď." potiahla som ju za ruku a ťahala ju do svojej izby...

Želám krásnu sobotu, teda aspoň vám, keďže ja ležím v posteli, mrznem, aj keď mám na sebe legíny, tepláky, a asi päť paplónov :D Ak som ešte nezničila nejaké tie dva lesy, tak ani jeden, toľko vreckoviek potrebujem. Ale chcem ísť do školy v pondelok, čo budem sedieťž doma, tam sa aspoň niečo deje. Aj keď pár hodín by som mohla vynechať, napríklad takú slovinu. Nenávidím učenie! V pondelok nám dá vstupný diktát a v stredu vstupnú písomku, ale takú vstupnú písomku, že vezme monitory z predchádzajúcich rokov a toto budeme písať, no nezabili by ste ju? Neviem, či sa tu zajtra ukážem, tak veľmi články nečakajte, ani toho návodu na muffiny sa zrejme ešte tak skoro nedočkáte, mňa dnes zrejme nedostane nikto z postele. Na pondelok vám prednastavým jednu časť poviedky a v utorok druhú. Neviem či tu budem v utorok, lebo asi o piatej by som mala prísť domov a budem zrejem sedieť nad zošitmi od 5 ročníka a učiť sa slovinu. Chcem dať vstunú na jednotku, alebo aspoň dvojku. Z diktátu keď schytám trojku, budem šťastná jak blcha. Ja a písanie diktátov? Mne to nikdy nešlo. Jendoznačne čakajte ďalšiu hudbu tento týždeň :D Dokončím náš triedny playlist :D
Sľúbený tretí článok dnes. Asi za 15 minút som zbúchala takúto Fashion Inspiration, tak dúfam, že sa bude aspoň troška páčiť, ja osobne som mimo z tých legín. Na nete som našla podobné, ale nie som ochotná za nich dať tú sumu, za ktorú ich ponúkajú. A aj tak, počkám si mesiac a stavím sa, že aj naše slovenské obchody už budú plné galaktického vzoru, tak ako to bolo s baseballkami, neónovými farbami a neviem čím ešte. Potom aj ten batoh sa mi páči, dokonca som niečo podobné našla doma, ale samozrejme sa dozviem, že ho moja matka vyhodila. Ako inak :D









